reklama

Epoché a slovenská VÁŽNA hudba

Vo štvrtok sa uskutočnil ďalší koncert prebiehajúceho festivalu Epoché v Bratislave. Večer bol v znamení zádumčivého pochodu a to od moderny po súčasnosť. Ukázalo sa, že Slováci majú silný zmysel pre dramatickosť. A páči sa im to.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

 Ján Zimmer nie je zrovna najhranejší slovenský autor, pričom jeho životné dielo je veľmi veľké. Ako dvadsaťpäť ročný napísal dielo Concerto grosso pre dva klavíry a sláčikový orchester. Toto dielo mu spôsobilo nemalé problémy v kariére skladateľa a pedagóga. Po 65 rokoch od jeho posledného uvedenia si diváci mohli potvrdiť jeho dobovú kontroverznosť.

 Úvod bol akoby zahalený plachtou. Sláčikové vlnenia sa drali z poza steny. Až tá zvuková plachta opadla vynoril sa orchester, ktorý kantabilne šliapal dobu za dobou a akoby ho nešlo zastaviť. V misterisamento pulzoval orchester v sprchách intervalových skokov. Skladateľove používanie charakteristických intervalov vykryštalizovalo pentatoniku, ktorá dielo posunula geograficky viac východne. Tento dojem sa miešal s dojmom, ktorý sa dá cítiť v hudbe minimalizmu. Dva klavíry sa veľmi ladne doplňovali. Fungovala tam krásna dynamická rovnosť. Časť toccata prišla ako ďalšia intervalová facka. Dirigent Szymon Bywalec zasahoval veľmi formálne, hlavne usmerňoval celú túto pulzujúcu mašinu. V poslednej časti passacaglia a fúga sa z ponurého gigantu vynorili dva klavíry, ktoré na záver potvrdili svoju úlohu v diele. Spojovali a vyzdvihovali sa ako základné kamene. Virtuozitou podporili alebo uzemnili toto rytmické tesanie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Dielo Jána Cikkera Vojak a matka bolo výletom do slovenskej srdcervúco rytmickej, hudobnej lyriky. Výrazné glissandá sa preplietli s rytmom behu koní a s rozvinutím sláčikových nástrojov sa vytvorilo napätie, ktoré uviedlo a prestrelo stôl pre hlas Dušana Jamricha. Dušan Jamrich recitoval text básne Andreja Žarnova O vojakovi, ktorý chytil hviezdu. Spočiatku akoby monotónne deklamoval, zatiaľ čo hudba v pozadí slov sa hravo šantila, no postupne rozdráždila Jamrichové slová do dramatickosti. Nasledovala sínusoida narastajúcej búrky do monumentálnych výšin a do búrlivého zmietania duše. Veľmi silno sa tu prejavila škola Dvořákova, sprostredkovaná cez Cikkerového učiteľa Víťezslava Nováka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Druhá časť koncertu bola venovaná súčasným skladateľom. Jozef Kolkovič sám o tomto priemerovanom diele hovorí, že ho berie ako scénickú hudbu k fiktívnemu filmu a Songbird pre violončelo a orchester sa tak skutočne javí. Úvod prichádza ako paródia ozvien, istým spôsobom pôsobí homofonicky. Postupne sa však prepletie do ústrednej témy diela, ktorou je kontrast. Napätie je v tomto diele tiež silný prvok, ktorý však udržuje diváka v neistote, kam melódia a dynamika povedie. Ján Slávik na violončele sústredene a precízne s jasnou artikuláciou doplňoval a sprevádzal orchester. Jeho úloha pri orchestri nebola vyslovene koncertná a virtuozita nebola atribútom diela. Zaujímavé boli rytmicko-melodické Gershwinovské návštevy, ktoré prešli do intervalových pochodov, z ktorých vzyšlo violončelo s rozsahovými kontrastmi. Úvod skončil sťa „to be continued..“ a pokračovalo sa výrazne „in medias res“. Ako keď sa dívate na obraz postupne z väčšej diaľky, tak sa postupne nabaľovala hudobná myšlienka, začínajúca Jánom Slávikom. Naznačený fundamentálny bas sa zmenil na vysoké a hráve výšky kontrastujúce s hlbokými ufrflanými nízkymi tónmi. Aby sme sa nedostali od vážnosti ďaleko, prišli dynamicky narastajúce disonančné rytmické výkriky, ktoré spájalo violončelo Jána slávika. Veľmi zaujímavá bola motivická práca s oktávovými skokmi. Koniec bolo silné, náruživé prebíjanie sa chromatikou a prvý krát sa violončelo s orchestrom javili ako súperi, čo malo silný dramatizujúci efekt. Z opakovaných gradácii vzišlo violončelo, akoby to jediné čo prežilo predošlé hudobné gradačné výkriky. A na záver sa na violončelo nabalil nános orchestra a spolu sa usadili na silnom durovom výdychu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Posledné dielo večera bolo z rúk Jany Kmiťovej, Postranné myšlienky pre veľký orchester. Išlo o najexperimentálnejšiu časť večera. No istým spôsobom aj o rytmický oddych. Úvod bol veľmi pointilistický (občas akoby hoquetus), spŕška jednotlivých, veľmi artikulovaných tónov a trilkov. Postupne sa ale k slovu dostávali aj zhluky viacerých tónov s výrazným predeľom gongu, ktorý bol vlastne aj odrazu najdlhším tónom, ktorý doposiaľ zaznel. Druhá, stredná časť diela už bola menej dynamicky agresívnejšia, orchester vytvoril veľmi príjemne znejúci „fade in“. Diváci sa ocitli v mystickom prostredí, keď orchester zahral súvislú a vyrovnanú oktávovú a unisonovú štafetu, ktorú narušil disonantný úľ sláčikov. Posledná, tretia časť bola ako beh cez mesto počas najväčšej špičky. Skladateľka využila chromatické zhluky vyústené do disonantných fanfár a trilkov ktoré podložila veľkým bubnom (gran cassa) a dostala sa na „pointilistický“ začiatok. Záverečný gong dal dielu istý duch ukončeného rituálu a jeho dozvuk vytvoril prirodzené a uvoľňujúce zakončenie „chaosu“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Večer bol úspešným počinom ako dramaticky, tak aj interpretačne. Napriek neustále veľkému počtu hráčov na javisku, divák neodchádzal presýtený. Orchester slovenskej filharmónie pôsobil niekedy veľmi opatrne, no to je skôr zásluha dirigenta Szymona Bywaleca, ktorý bol veľmi precízny a menej „citovo“ angažovaný. Violončelista Ján Slávik sa zbytočne nepresadzoval, naopak sa k dielu postavil s eleganciou a pozitívnou zdržanlivosťou, ktorá v diele Jozefa Kolkoviča mala svoju úlohu.

Michal Huska

Michal Huska

Bloger 
  • Počet článkov:  26
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som človek hudobne všestranný, študent. Rád sa venujem kultúre rozličného druhu, no mojim primárnym záujmom je hudba. Jej tvorba, i jej reflexia. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu