Dva dni po sebe, v rámci symfonicko-vokálneho cyklu zaznel panoptický Alfred Schnittke, virtuózny Karol Szymanowski a romanticky vážny L. van Beethoven.
Majster a Margaréta M. A. Bulgakova je dielo, v ktorom je faustiáda silný pojem. Pojem, ktorý spája istý druh temnoty s reálnym svetom. Vážnosť „svetského“ dokáže vyčerpať a pretvoriť na svoju bezvýznamnú, až symbolicky parodickú karikatúru. Berie do rúk vážny detail a vytvára z neho desivé, absurdné variácie. A Alfred Schnittke k tomuto dielu vytvoril "hudobnú faustiádu". Prvé chvíle fanfár Mahlerovského kolosu mení cez pekelné tango na Ravelovo Bolero zmietajúce sa v hrozivých disonanciách a vytvára z neho pochod „nemŕtveho orchestra“. Orchester aj dirigent Emmanuel Villaume ovládli prostredie svojou hrou aj vystupovaním, ktoré literárne dielo vyžarovalo.
Skladateľ Karol Szymanowski mal talent na vnímanie inšpirácii okolo seba a jeho tvorivý duch bol ako stroj na parafrázovanie nových podnetov do hudobného jazyka. V jeho hudbe sa odráža Nietzscheho pesimizmus, francúzsky impresionizmus, orientálne prvky a aj slovanská sladká malebnosť. Jeho Koncert pre husle a orchester č. 1, op. 35 je akoby ľudový impresionizmus spojený s obrovskou husľovou virtuozitou. Huslista Ewald Danel zo začiatku len sem tam vyčnieval z orchestrálneho prúdu. Nehltane a artikulovane rozdával tóny virtuóznej partitúry. Dynamický rozsah čoraz viac rozširoval a narušoval tak dojem jednoliatosti. Hranatosť sa viac a viac menila na oblúky ľudského jazyka. I keď po kompozičnej stránke sa niekedy dalo hovoriť o dialógoch, orchester a husle spolu nediskutovali. Viedli spoločný prúd rozprávkového monológu.
Na koniec večera bol predstavený príbeh. Príbeh o panovníkovi, ktorý ešte veril v súcit, lásku a ľudský zmysel pre pochopenie. A práve naivita a nenaplnená láska pre svetské pravidlá ho zaženú do kúta, v tomto krutom a zlomyseľnom svete. Napokon je donútený odovzdať svoje posledné sily, svoje posledné chvíle života jedinej idei - slobode. V boji za slobodu umiera, no morálne sa stáva víťazom. Toto je Egmont a romantický hrdina ako taký. Niet divu, že Goethe zaujal Beethovenovho revolučného ducha. Emmanuel Villaume dokázal udržať vznetlivosť jednotlivých pasáži a krásne odhaľoval gradácie ťažkých nánosov vznešených ideí. Boris Farkaš náruživo a precítene citoval toto literárne dielo a uvádzal tak atmosféru, ktorú Beethoven následne hudobne transformoval a slovo sa stávalo hudbou. Sopranistka Eva Hornyáková spievala čisto a s decentným afektom, tak ako sa na scénickú hudbu patrí. V posledných momentoch sa prekrývala gradácia hovoreného slova s hudbou a bola tak pripravená pôda pre Symfóniu víťazstva.
Dirigent Emmanuel Villaume dokáže odzrkadliť atmosféru diela, čo vytvorilo väčšiu kompaktnosť v tejto hudobno-literárnej viacrozmernosti a Slovenská filharmónia pod rúškom literárneho zážitku ukázala svoje hudobné kvality.