Violončelom akusticky zaujal Ladislav Szathmáry, Stella Grigorian nenútene pohladila diváka wagneriánskym Debussim a Stabat mater Karla Szymanowského zdvihlo sálu do výšin.
Na úvod koncertu sa vynáralo dielo Henriho Dutilleuxa Tout un monde lointain (Všetky vzdialené svety), odkazujúc na Charlesa Baudelaira. Skladba využíva podobnosti nástrojov k ich komunikácii. Preto na prvý pohľad premenlivá skladba, plná kontrastov, je silno jednotná. Ladislav Szathmáry svojím violončelom nepredviedol recitál, ale predstavil svoj nástroj ako súčasť jedného davu nástrojov. V ňom putujú od sveta k svetu a navzájom sa ťahajú, aby nakoniec vždy postúpili spoločne. No istým spôsobom Ladislav Szathmáry mal navrch a to akustickým prevedením. Tón nepredstavil ako určitú frekvenciu. Predstavil ho ako zhluk všetkých alikvót a prirodzených zvukových chýb. Tón v jeho nahote, ktorý prebíjal cestu orchestru. Ten stál zrozumiteľne v pozadí a ani jeho gradácie nezatienili violončelo nachádzajúc sa v jeho centre diania.
Odrazu celkom jasnejšiu predstavu o ďalšom vzdialenom svete prestavil Debussy a jeho kantáta La damoiselle élue (Vyvolená). Dielo sa vznáša v mystike wagneriánskeho Debussyho a v textoch Danteho Gabriela Rossettiho. Orchester vstúpil do diela veľmi opatrne a začal maľovať krajinu plnú nebeskej lásky. Začal sa tvoriť príbeh a Slovenský filharmonický zbor, resp. jeho ženská časť, sa veľmi lyricky vznášal nad líniou orchestra. Tiché, intonované a zrozumiteľné hlasy postupne získali obrovskú plnosť, bez akéhokoľvek narušenia nebeského toku. Gruzínska mezzosopranistka Stella Grigorian vstúpila do deja špecifickou, no napriek tomu ideálnou, nenútenou a netlačenou farbou hlasu. Jej vibráto akoby nepresahovalo do sfér expresívnosti a ako gondolier mäkko sprevádzala orchester s divákmi svetom krás, až do chrámu v oblakoch, ktorý postavil Karol Szymanowski.
Stabat mater Karla Szymanowského je dielo, ktoré sa ťahá do výšin. Skladateľ postavil slovanský chrám, kolos z hmly. Debussyho predošlá skladba v tomto ponímaní bola prechodník, viac zameraný na cestu, jednu líniu jemnosti, citu a mytológie. Karol Szymanowski tu odrazu ponúka folklórne prvky, z ktorých vytiahol zmysel pre čistotu a nevinnosť. Dramatické dielo sa však stále ťahá vyššie aj keď sa zdá, že už dosiahlo vrchol. A k tomu ani nepotrebuje dynamické gradácie. Simona Houda Šaturová bola krásne, rovné spojenie k Stelle Grigorian. Mala ostrejší hlas, no tiež stále nepresahoval mäkkosť, ktorá celé dielo posúvala a neprebíjala. A do tretice zapadol barytón Tomáš Šelc. Do tretice hlavne preto, že kompletne vyplnil hĺbku celého diela. Vo svojich partoch mal váhu, ktorá dielo nesťahovala dole a zanietene podobral folklórnu malebnosť filharmonického zboru. Celý ansámbel tak vytvoril obrovskú plnú a mäkkú silu a ukázalo sa, ako to vyzerá, keď je dielo hráčmi precítené. Taliansky dirigent Fabrizio Ventura neskĺzol k dramatickému vystupovaniu. Ustriehol čo bolo treba ustriehnuť a uvedomoval si vlastnú, rozvíjajúcu sa dušu diel. Akoby dirigovanie bolo preňho jasným, čistým jazykom a perfektne komunikoval s orchestrom i sólistami. Svojím nie chladným, ale práveže viac priamym dirigovaním sprostredkoval krásny hudobný zážitok.
Nie je mi jasné, či dramaturgia mala jasnú predstavu o výslednej podobe koncertu. Každopádne ju treba oceniť. Zaradenie skladieb malo vo svojej podstate veľký zmysel a vlastný príbeh. A trojica sólistov bola tak súdržná a tak sa technicky dopĺňala, že vytvorila jedno hudobné teleso.