Film je dnes silná stránka a pole pôsobnosti hudobnej kultúry. Asociuje, profiluje obrazové dianie a často vytvára niečo, čo dnes nazývame Wagnerovský leitmotív (melódia, figúra, ktorá sa spája s konkrétnym momentom, či postavou). To je to, čo začal používať Richard Wagner vo svojich operách a čo bolo prevzaté pri zrode zvukového filmu. Jeden z prvých skladateľov filmovej hudby, Max Steiner, pochopil aký veľký potenciál leitmotív má a jeho zaradením do hudobnej kompozície filmu dal filmovej hudbe jasnú budúcnosť. Aj vďaka nemu návštevníci Slovenskej filharmónie mali vo štvrtok možnosť pred očami vidieť kráčať Jamesa Bonda, (bežať) Forresta Gumpa, Petra Pana, Jacka Sparrowa či Indiana Jonesa.
Koncert sa stal oslavou sluchového a aj interpretačného oddychu a chvíľou pre odkaz, že aj pre nás hudba nie je len tá „klasická“ a hrať vážnu hudbu, neznamená byť len vážny. Orchester si vymieňal prevleky interpretačne a sem tam aj reálne. Ich výraz sa menil s výrazom filmu. Pódium sa premenilo na pirátsku loď pri hudbe k Pirátom z Karibiku od Hansa Zimmera. Medzi hráčmi sa mihali klobúky, reťaz a pochodový, temný popevok pirátov zvesujúcich smrť. Filmová hudba sa tak spája s charakteristickou atmosférou, že možno bolo až ťažké ju neprecítiť. Akoby hráči utekali pred nástrahami stratených hrobiek, bežali, lebo sa im chcelo a ich husle sa dali použiť ako strelná zbraň. Dirigent Rastislav Štúr, napriek uvoľnenejšej atmosfére držal takt nad čiarou profesionality a zachoval tvár umeleckého telesa. Huslista Jarolím Ružička, ako už tradične sa predviedol ako variabilný hráč, keď rozsieval plač židovských huslí pri téme zo Schindlerovho zoznamu.
Orchester svojim prídavkom pripomenul, že ani temná strana nikdy nespí. Imperiálny pochod z filmu Star-Wars, bol bodkou koncertu a nič nemohlo dodať väčší pátos, ako dirigovanie svetelným mečom. Dôraz na pochodový, tvrdý a vznešene temný charakter bol adekvátne výrazným prvkom, akoby za účasti samotného Darth-Vadera.
Slovenská filharmónia predviedla uvoľnený večer, plný krásnych melódii a fantázii, ktorých ľudské ucho nemá nikdy dostatok. Aj keď sa nejednalo o hudbu napríklad takého Beethovena, hráči spolu s dirigentom neubrali filmovej hudbe žiadnu serióznosť – práve naopak, vcítili sa do príbehového charakteru melódie, z ktorej emočný a aj kompozičný charakter rovnako vytvára vysoké umenie.
Foto zdroj: A. Trizuljak, www.facebook.com/SlovakPhil