Pátos, pokora, oslava i modlitba Slovenskej filharmónie

Autor: Michal Huska | 22.3.2015 o 22:08 | Karma článku: 5,00 | Prečítané:  417x

V piatok večer, v prvý jarný deň, nastúpil orchester Slovenskej filharmónie, aby predviedol poslednú, nedokončenú  9. symfóniu Antona Brucknera. Symfónia venovaná Bohu omráčila publikum.

                 Anton Bruckner vložil do svojej poslednej symfónie obrovský cit , pátos a povznesenie. Mohutné unisoná podporovali myšlienku čistoty lásky k Bohu. Akoby len čisté konsonancie mali to právo oslavovať božie meno. Skladateľ postavil mohutné stĺpy Mahlerovského temperamentu a podoprel nimi vrúcnu, hlbokú modlitbu. Zároveň svoju hudbu a harmonické idei nástrojovo jasne profiluje. Pátos, ktorý poslucháč často pociťuje, prehlbuje až na dno hudobnej empatie. Jednoduchými harmonickými vzormi sa javí ako Arvo Pärt romantizmu.

                Dirigent Rastislav Štúr svoje precítenie odovzdal orchestru, ktorý ho automaticky prijal. Dynamické gradácie mali spád do mohutného Brucknerovského hromobitia, ktoré v sebe nieslo božiu veľkosť i hnev. Aj v tých chvíľach keď sa zdalo, že orchester je v plnej sile, dirigent vytiahol ešte poslednú forte zo zálohy. Harmonické gradácie mali jasnú farbu. Uhladené súzvuky, no zároveň so zvýrazneným charakterom. Ako dúha, plná silných, samostatných farieb, ktoré spolu tvoria jednu spoločnú líniu a neexistuje medzi nimi prázdny priestor a ani žiadna nevybočuje. Unisoná občas so sebou niesli nejednotné nástupné momenty, avšak jednotnosť interpretácie ukázala to, čo môžeme nazývať hudobným citom, ktorý je pre poslucháča oveľa cennejší a pre ucho i srdce sladší.

                Po symfónii nasledovalo Te Deum C dur WAB 45. Samotná Slovenská filharmónia, či si to uvedomovala alebo nie, ponúkla publiku dve možnosti. Prvá možnosť, Te Deum vnímať ako ďalšiu, 4. časť. Ako istý epitaf k nedokončenému dielu (údajne to Bruckner navrhoval). Druhá možnosť, vnímať ho s vlastnou osobnosťou, samostatne. Autor bulletinu, Igor Javorský, odporúča prikloniť sa k druhej možnosti a má na to pádne dôvody. Symfónia zostáva tonálne otvorená, no dejovo uzavretá. Akoby znela v chráme už len ozvena hudby a dala tak priestor prednášanej modlitbe. Te Deum však túto hĺbavosť utne. Mocné unisono sláčikov a zboru sa vracia k oslave a pokore monumentálnym spôsobom a buduje obrazy plné anjelských zborov, ktoré neprišli kvôli modlitbe, ale pre stvárnenie božej veľkosti. Slovenský filharmonický zbor sa predstavil ako teleso schopné znázorniť kolos, ktorý Bruckner načrtol. Aj jemné ženské piano bolo schopné objať celý priestor a stále byť zrozumiteľné. Sólisti prednášali a posúvali dej ďalej. Stále prevažovala textová aj intonačná precíznosť.

                Orchester Slovenskej filharmónie sa ukázal byť kompatibilný s hudobnou myšlienkou Antona Brucknera. Naskytol sa obraz zvukovo plných, farebných, harmonických prechodov, no obrovskej dynamickej pohyblivosti a za použitia harmonickej jednoduchosti. Orchester sa dostal pod vplyv Brucknerovej symfonickej „omše“ a tento obraz vyplnil do posledného unisónneho pizzicata.  

Účinkujúci:

Slovenská filharmónia

Slovenský filharmonický zbor

Rastislav Štúr - dirigent

Jozef Chabroň – zbormajster

Eva Hornyaková – soprán

Terézia Kružliaková – alt

Tomáš černý – tenor

Peter Mikuláš bas

Program:

                 Anton Bruckner (1824-1896)

                                  Symfónia č. 9 d mol WAB 109

                                  Te Deum C dur WAB 45

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?