Slovenská filharmónia: Hudba troch storočí... v storočí dvadsiatom

Autor: Michal Huska | 14.3.2015 o 22:25 | (upravené 14.3.2015 o 22:30) Karma článku: 4,35 | Prečítané:  314x

V piatok večer orchester Slovenskej filharmónie nastúpil, aby druhýkrát predviedol kontrast hudobného diania 20 storočia. Predstavený bol nezvyčajný program: raná tvorba Györgiho Ligetiho a Sergeja Prokofieva, zakončená vrcholným dielom Antonina Dvořáka. Nejedná sa konkrétne o tri storočia, ako je nazvaný cyklus, ale jedná sa o diela ktoré majú vlastné pozície v hudobných dejinách. Nutnosťou odlišného interpretačného prístupu k odlišným dielam orchester ukázal, aké kvality má vykryštalizované.

             Povojnové obdobie prinieslo čierny závoj, ktorý  humor vyformoval na tragikomickosť a veselé melódie prefarbil na melanchóliu. Maďarsko-rakúsky skladateľ Györgi Ligeti a jeho Concert Românesc z roku 1951 nie je výnimkou. Skladateľ vytieňoval rumunské ľudové prvky do rôznych podôb, niekedy až na spôsob „hudobnej karikatúry“, keď z tejto takzvanej „ľudovosti“ vytiahol  niekoľko znakov, ktoré povýšil a nechal ich rozmanito pôsobiť. Dynamické spektrum sa preplieta so spektrom rytmickým a vzniká tak obrovská hravosť s melódiou a štýlom vidieckych kapiel. Orchester sa tomu veľmi ochotne prispôsobil a nechal so sebou mávať podľa taktu dirigenta Leoša Svárovského, ktorý obe spomenuté spektrá elegantne ustrážil. Zároveň je ťažké nespomenúť Ivana Ženatého, ktorý svoje sólové husľové pasáže frázoval ľudovo veľmi autenticky a živo.

             Bohužiaľ, koncert by sa dal vložiť do sendvičovej formy. Temperamentná Sinfonietta A dur op. 5 Sergeja Prokofieva má jasnú štruktúru, kde sa téma opakuje v každej časti a má tradičnejší výraz oproti prvému dielu večera. Nachádza sa v období, keď so skladateľom mávalo kúzlo chromatiky a disonancie.  No po rytmickej stránke akoby ešte nedozneli ozveny Györgyho Ligetiho. Rané dielo, ktoré ešte neoplýva Prokofievovým zložitejším rázom orchester podcenil, čo sa odzrkadlilo na výslednej, jednoliatej interpretácii. Istota jednotlivých hráčov uhladila skupinovú nevyrovnanosť a vytvorila tak rovnú, nemeniacu sa hladinu. Paradoxne sa tu orchester potopil sám svojím vlastným vynikajúcim výkonom v predchádzajúcom a nadchádzajúcom diele. Pri Slovenskej filharmónii sa zdá, že čím zložitejšie dielo, tým viac sa mu dostáva pozornosti.

             Nasledovalo jedno z najhranejších diel Antonína Dvořáka, Koncert pre violončelo a orchester h mol, op. 104. Pobyt v New Yorku počas tvorby vyvolal obrovskú túžbu po domove, ktorá sa v hudbe odzrkadľuje. Pestrofarebná a citovo plná melodická linka, pre Dvořáka tak charakteristická, je napriek očakávanému koncertantnému štýlu takmer rovnocenná medzi orchestrom aj violončelom. Antonín Dvořák našiel zvláštny kompromis, kde sólové violončelo vytvára podklad a zároveň je mu daný priestor, ktorý orchester nezatieni. Orchester Slovenskej filharmónie túto súhru pochopil. Priestor vedel ponúknuť a kde bolo treba, tam si ho zobral. Leoš Svárovský stelesnil váhy. Váhy, ktoré sa prikláňali na stranu vedúceho a v prípade potreby vyrovnávali sily. Zároveň si ustrážil pozíciu spojovníka medzi orchestrom a violončelom, ktoré mal v rukách japonský hudobný zázrak Dai Miyata. Dai Miyata má za sebou vystúpenia na svetových hudobných scénach a ocenenia. Okrem národných cien, ako prvý Japonec vyhral Rostropovičovu violončelovú súťaž v Paríži. To všetko mohol divák na koncerte cítiť. Skúsenosť, cit a ešte jednu podstatnú vec – zvuk. Dai Miyata hrá na violončele od známeho výrobcu, Paola Antonia Testoreho, z roku 1746. Je doba, keď mnoho hudobníkov doháňa nekvalitu vlastnej interpretácie, kvalitou zvuku. To však nie je tento prípad. Dai Miyata ukázal technicky precíznu hru a vedel, čo si k svojmu nástroju môže dovoliť a čo si môže dovoliť v rámci diela.

            Jediné čo by snáď mohlo publikum v rámci večera zazlievať, je  spomenuté jednoliate dielo Sergeja Prokofieva. No aj to koniec koncov orchester svojím výkonom dobehol na ostatnom programe a violončelista Dai Miyata pozlátil už zlatý výkon pri Dvořákovom diele.

               

Účinkovali:

Slovenská filharmónia

Leoš Svárovský – dirigent

Dai Miyata – violončelo

 

Program:

             György Ligeti (1923-2006)

                          Doncert românesc

             Sergej Prokofiev (1891-1953)

                          Sinfonietta A dur, op. 5

             Antonín Dvořák (1841-1904)

                          Koncert pre violončelo a orchester h mol, op. 104

               

                

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?