Experiment a minimalizmus v Dóme svätého Martina

Autor: Michal Huska | 16.9.2014 o 0:00 | (upravené 20.9.2014 o 16:22) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  160x

Bratislava. Martin Burlas ako predstaviteľ slovenského hudobného experimentalizmu a Philip Glass, americký skladateľ minimalizmu. Hudba týchto dvoch skladateľov sa stretla 15. septembra o 20:00 v Bratislavskom Dóme sv. Martina, v rámci festivalu komornej hudby.

                Na začiatok odznelo organové Mad Rush (1979) od Philipa Glassa. To odohral Fero Király, ktorý sa už tretí rok podrobne venuje hudbe tohto skladateľa a na Slovensku patrí medzi jeho najväčších šíriteľov. Bolo vidno, že dokáže v jeho hudbe dokonale vycítiť dôraz v odlišnostiach  jeho zdanlivo opakujúcich sa motívoch. Celú skladbu sprevádzal svetelný dizajn navrhnutý Jánom Šickom, ktorý spočíval v živej interakcii s hudbou. Dizajn bol navrhnutý presne podľa rebier klenby hlavnej lode.

                Ďalšie dve diela boli z repertoáru nedávnej tvorby Martina Burlasa. Ako prvé, svetová premiéra - Tri nedokončené časti pre violončelo. Dielo sa nieslo v kontrastnom duchu. Dalo by sa hovoriť o harmonickej čistote a poetickou líniou v kontraste s experimentálnymi prvkami nekonečných glissánd.  Druhé, C durable pre komorný súbor (2011), malo podobný charakter, no s väčším využitím zvukových možností samotných nástrojov a rozmanitosťou. Obe tieto diela zahral komorný orchester Bratislava Convergence players a to s jasným úspechom a istotou v každom tóne.

                Posledné, Two Pages for Steve Reich (1969) od P. Glassa pre organ, sa nieslo v znamení fázového posunu. A to ako vizuálne, tak aj hudobne. Už len samotný názov diela napovedá, o aký kompozičný postup sa jedná. Steve Reich bol priekopník zvukových pokusov týkajúcich sa magnetových pások. A medzi jeho najznámejší patrí ten, keď pustil dve rovnaké, krátke nahrávky, pričom jedna mala o kúsok zmenené tempo. P. Glass tento efekt kompozične opísal a vytvoril tak skladbu pre organ. Ide o hudbu, ktorá vyžaduje vnímanie a trpezlivosť. Hudbu, ktorá svoje kúzlo odkrýva postupne. Ján Šicko túto techniku veľmi presne naznačil aj vizuálne, keď svetelná klenba sa neustále vzďaľovala a približovala k tej skutočnej rovnako, ako sa dobiehali motívy v skladbe. Dodržať tempo a čistotu v takto dlhej a náročnej skladbe si žiada technickú vybrúsenosť, ktorú Fero Király jednoznačne spĺňal.

                Všetky skladby z daného večera len akusticky doplnil Dóm sv. Martina. Na jednej strane stál strach, že hudbu podobného štýlu zleje do jednej masy, no efekt bol opačný. Jednotlivé tóny získavali svoj vlastný priestor a hudba Burlasa aj Glassa dostali iný rozmer.

Účinkovali:

Fero Király - organ

Ján Šicko – svetelný dizajn

Jozef Lupták – violončelo

Bratislava Convergence players

                Milan Paľa, Lukáš Kmiť – viola

                Andrej Gáľ, Pavl Mucha – violončelo

                Richard Gašpar, Peter Jurčenko – kontrabas

                Rastislav Suchan – trúbka

                Branislav Dugovič- klarinet

                Milan Osadský – akordeón

Program:

                Phipil Glass (1937)

  • Mad Rush

Martin Burlas (1955)

  • Tri nedokončené časti pre violončelo (svetová premiéra)
  • C durable pre komorný súbor (2011)

Philip Glass (1937)

  • Two Pages for Steve Reich (1969)
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?