Carl Orff v Bratislave

Autor: Michal Huska | 2.12.2013 o 0:00 | (upravené 15.9.2014 o 0:56) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  100x

Bratislava. Prvú adventnú nedeľu, 1.12. 2013 odznela v Bratislave, v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie slávna kantáta Carmina Burana od Carla Orffa. To celé za príležitosti 20. výročia Bratislavy ako hlavného mesta Slovenskej republiky a 10. výročia vzniku Bratislavského kultúrneho a informačného strediska, ktoré so spoluprácou Slovenskej filharmónie udalosť zorganizovalo.

Koncert bol plne vypredaný a v rámci oslavy týchto výročí sa podľa môjho názoru  viac jednalo o spoločenskú udalosť ako o kultúrnu a nemusí byť celkom samozrejmé že väčšina publika sa zúčastnilo vďaka vlastnému osobnému záujmu pre kultúru. Avšak to stále neznamená že Spevácky zbor mesta Bratislavy a ostatný ansámbel zobrali udalosť na ľahkú váhu.

Napriek úspešnému prednesu zboru, sa v tomto hľadisku vynoril istý problém čo sa týkalo miesta kde celé vystúpenie prebiehalo. Mnohý poznajú a tiež poznáme túto známu kantátu. Mnohý si vieme vybaviť prvé veľkolepé zaznenie veršu „O fortuna!“. Čo však divák mohol počuť bolo akési skríknutie v diaľke. Každý jeden divák mohol vidieť ako jednotlivý členovia zboru otvárajú ústa, no ich hlasy zneli akoby za neviditeľnou stenou. To však nie je niečo čo môžeme komukoľvek zo zúčastnených umelcov vytknúť. Jedná sa skôr o otázku pre usporiadateľov, ktorý samotnú lokalitu vybrali. A prehodnotili. V roku 2004 kantáta zaznela v starej budove Slovenského národného divadla, ktorá údajne zožala väčší úspech. Táto budova sa nachádza len pár krokov od Koncertnej siene Slovenskej filharmónie. No my ako verejnosť nevidíme do hĺbky diania pri samotnej organizácii, preto by som nerád posudzoval niečo v čom vidím len „vrchoľ ľadovca“.

Konkrétne sa jednalo o autorizovanú verziu pre dva klavíri a bicie nástroje. Napriek tomu toto skromné prevedenie nebolo na škodu, i keď pre toho, kto toto dielo pozná dôvernejšie, mohla chýbať istá mohutnosť, či masívnosť (známa je napr. audiovizuálna nahrávka z roku 2007 z Amerického Mondavi centra v Davide) . No čo stratila nástrojová rozmanitosť, to nahradila rozmanitosť hlasová. Spevácky zbor mesta Bratislavy ktorý vokálne sprevádzal celé dielo úspešne splnil svoju úlohu. I keď spôsob prednesu tejto kantáty ani nepotreboval takpovediac „špeciálne“ hlasové zaobchádzanie (spomenutý súbor má s týmto dielom už dávne skúsenosti a vie čo sa od neho práve v tomto prípade očakáva a má očakávať)  čo už by niekto mohol vyvodiť z názvu - Carmina Burana - buranské piesne.  Celý zbor ako aj ostatný účastníci ansámblu boli pod taktovou Ladislava Holáska, ktorý zbor vedie.

                Napriek úspešnému prednesu zboru, sa v tomto hľadisku vynoril istý problém čo sa týkalo miesta kde celé vystúpenie prebiehalo. Mnohý poznajú a tiež poznáme túto známu kantátu. Mnohý si vieme vybaviť prvé zaznenie textu „O fortuna“. Čo však divák mohol počuť bolo akési skríknutie v diaľke. Každý jeden divák mohol vidieť ako jednotlivý členovia zboru otvárajú ústa, no ich hlasy zneli akoby za neviditeľnou stenou. To však nie je niečo čo môžeme komukoľvek zo zúčastnených umelcov vytknúť. Jedná sa skôr o otázku pre usporiadateľov, ktorý samotnú lokalitu vybrali. A prehodnotili. V roku 2004 kantáta zaznela v starej budove Slovenského národného divadla, ktorá údajne zožala väčší úspech. Táto budova sa nachádza len pár krokov od Koncertnej siene Slovenskej filharmónie. No my ako verejnosť nevidíme do hĺbky diania pri samotnej organizácii, preto by som nerád posudzoval niečo v čom vidím len „vrchoľ ľadovca“.

Čo mohlo diváka asi najviac zaskočiť boli hlasy sólistov (konkrétne sa jedná o sólistov zo Slovenského národného divadla). Nedá sa pochybovať o ich jedinečnom hlase, no aj najväčší profesionáli vedia povedať do čoho pôjdu a aké skladby im viac sadnú pre ich farbu a polohu hlasu. Pri barytónovi Jánovi Ďurčovi, v nižších polohách a rýchlejšom texte sa strácala zrozumiteľnosť, čo by sa skôr ale dalo odôvodniť celkom charakteristickou farbou hlasu. Tenor, Ondrej Šaling sa možno trochu precenil keď pre vysoké party musel znateľne zatlačiť a pri väčších tónových skokoch tomu dal mierny rockový nádych. Nezdalo sa že by mal nedostatočný rozsah, skôr sa jednalo o akési presilenie či mierne problémy s hlasom ktoré ho obmedzovali. Bolo to veľmi viditeľné pri väčších tónových skokoch. To však vyrovnávala sopranistka Jana Bernáthová ktorá celému vystúpeniu vrátila pocit harmónie. Šarmantný spôsob spievania nestrácal na vážnosti a jej veľmi výrazné vibráto dotváralo celú mozaiku zvukov.

                Veľmi dobre si človek mohol užiť klaviristov Marcela Štefka a Tomáša Nemeca. Obidvaja sprevádzali zbor a bicie nástroje po celé znenie a vynahradzovali takpovediac „chýbajúci“ orchester. Celému ich „sólovému výstupu“ nechýbalo ani určitý dramatický spôsob hrania. Po výrazovej ani po inej sa im nedá nič vytnúť a celý koncert zožal v konečnom dôsledku zaslúžený úspech.

 

Účinkovali:

  • Spevácky zbor mesta Bratislavy
  • Ladislav Holásek, dirigent
  • Jana Bernáthová, soprán
  • Ondrej Šaling, tenor
  • Ján Ďurčo, barytón
  • Marcel Štefko, klavír
  • Tomáš Nemec, klavír
  • Peter Kosorín, vedúci sekcie bicích nástrojov
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?