Koncert bol plne vypredaný a v rámci oslavy týchto výročí sa podľa môjho názoru viac jednalo o spoločenskú udalosť ako o kultúrnu a nemusí byť celkom samozrejmé že väčšina publika sa zúčastnilo vďaka vlastnému osobnému záujmu pre kultúru. Avšak to stále neznamená že Spevácky zbor mesta Bratislavy a ostatný ansámbel zobrali udalosť na ľahkú váhu.
Napriek úspešnému prednesu zboru, sa v tomto hľadisku vynoril istý problém čo sa týkalo miesta kde celé vystúpenie prebiehalo. Mnohý poznajú a tiež poznáme túto známu kantátu. Mnohý si vieme vybaviť prvé veľkolepé zaznenie veršu „O fortuna!“. Čo však divák mohol počuť bolo akési skríknutie v diaľke. Každý jeden divák mohol vidieť ako jednotlivý členovia zboru otvárajú ústa, no ich hlasy zneli akoby za neviditeľnou stenou. To však nie je niečo čo môžeme komukoľvek zo zúčastnených umelcov vytknúť. Jedná sa skôr o otázku pre usporiadateľov, ktorý samotnú lokalitu vybrali. A prehodnotili. V roku 2004 kantáta zaznela v starej budove Slovenského národného divadla, ktorá údajne zožala väčší úspech. Táto budova sa nachádza len pár krokov od Koncertnej siene Slovenskej filharmónie. No my ako verejnosť nevidíme do hĺbky diania pri samotnej organizácii, preto by som nerád posudzoval niečo v čom vidím len „vrchoľ ľadovca“.
Konkrétne sa jednalo o autorizovanú verziu pre dva klavíri a bicie nástroje. Napriek tomu toto skromné prevedenie nebolo na škodu, i keď pre toho, kto toto dielo pozná dôvernejšie, mohla chýbať istá mohutnosť, či masívnosť (známa je napr. audiovizuálna nahrávka z roku 2007 z Amerického Mondavi centra v Davide) . No čo stratila nástrojová rozmanitosť, to nahradila rozmanitosť hlasová. Spevácky zbor mesta Bratislavy ktorý vokálne sprevádzal celé dielo úspešne splnil svoju úlohu. I keď spôsob prednesu tejto kantáty ani nepotreboval takpovediac „špeciálne“ hlasové zaobchádzanie (spomenutý súbor má s týmto dielom už dávne skúsenosti a vie čo sa od neho práve v tomto prípade očakáva a má očakávať) čo už by niekto mohol vyvodiť z názvu - Carmina Burana - buranské piesne. Celý zbor ako aj ostatný účastníci ansámblu boli pod taktovou Ladislava Holáska, ktorý zbor vedie.
Napriek úspešnému prednesu zboru, sa v tomto hľadisku vynoril istý problém čo sa týkalo miesta kde celé vystúpenie prebiehalo. Mnohý poznajú a tiež poznáme túto známu kantátu. Mnohý si vieme vybaviť prvé zaznenie textu „O fortuna“. Čo však divák mohol počuť bolo akési skríknutie v diaľke. Každý jeden divák mohol vidieť ako jednotlivý členovia zboru otvárajú ústa, no ich hlasy zneli akoby za neviditeľnou stenou. To však nie je niečo čo môžeme komukoľvek zo zúčastnených umelcov vytknúť. Jedná sa skôr o otázku pre usporiadateľov, ktorý samotnú lokalitu vybrali. A prehodnotili. V roku 2004 kantáta zaznela v starej budove Slovenského národného divadla, ktorá údajne zožala väčší úspech. Táto budova sa nachádza len pár krokov od Koncertnej siene Slovenskej filharmónie. No my ako verejnosť nevidíme do hĺbky diania pri samotnej organizácii, preto by som nerád posudzoval niečo v čom vidím len „vrchoľ ľadovca“.
Čo mohlo diváka asi najviac zaskočiť boli hlasy sólistov (konkrétne sa jedná o sólistov zo Slovenského národného divadla). Nedá sa pochybovať o ich jedinečnom hlase, no aj najväčší profesionáli vedia povedať do čoho pôjdu a aké skladby im viac sadnú pre ich farbu a polohu hlasu. Pri barytónovi Jánovi Ďurčovi, v nižších polohách a rýchlejšom texte sa strácala zrozumiteľnosť, čo by sa skôr ale dalo odôvodniť celkom charakteristickou farbou hlasu. Tenor, Ondrej Šaling sa možno trochu precenil keď pre vysoké party musel znateľne zatlačiť a pri väčších tónových skokoch tomu dal mierny rockový nádych. Nezdalo sa že by mal nedostatočný rozsah, skôr sa jednalo o akési presilenie či mierne problémy s hlasom ktoré ho obmedzovali. Bolo to veľmi viditeľné pri väčších tónových skokoch. To však vyrovnávala sopranistka Jana Bernáthová ktorá celému vystúpeniu vrátila pocit harmónie. Šarmantný spôsob spievania nestrácal na vážnosti a jej veľmi výrazné vibráto dotváralo celú mozaiku zvukov.
Veľmi dobre si človek mohol užiť klaviristov Marcela Štefka a Tomáša Nemeca. Obidvaja sprevádzali zbor a bicie nástroje po celé znenie a vynahradzovali takpovediac „chýbajúci“ orchester. Celému ich „sólovému výstupu“ nechýbalo ani určitý dramatický spôsob hrania. Po výrazovej ani po inej sa im nedá nič vytnúť a celý koncert zožal v konečnom dôsledku zaslúžený úspech.
Účinkovali:
Spevácky zbor mesta Bratislavy
Ladislav Holásek, dirigent
Jana Bernáthová, soprán
Ondrej Šaling, tenor
Ján Ďurčo, barytón
Marcel Štefko, klavír
Tomáš Nemec, klavír
Peter Kosorín, vedúci sekcie bicích nástrojov
