Verdi 200

Autor: Michal Huska | 8.6.2013 o 0:00 | (upravené 15.9.2014 o 0:50) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  129x

Bratislava. Tento rok slávi 200. výročie jeden z najväčších operných velikánov  19. storočia, Giuseppe Verdi. Pri tejto príležitosti a pri príležitosti 20. výročia diplomatických vzťahov medzi Talianskom a Slovenskom sa konal koncert, kde zazneli Verdiho najväčšie dieľa.

         Vystúpenie sa konalo 8.6. 2013 vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu. Významu tejto udalosti nasvedčovalo aj veľmi originálne obsadenie. Je jasné že symbolika zlúčenia hudobníkov talianskych a slovenských v tomto prípade hrala veľkú úlohu, no okrem tejto symboliky sa jednalo o skutočne silný hudobný zážitok.Pod taktovkou známeho talianskeho dirigenta Waltera Attanasiho hral Symfonický orchester Slovenského rozhlasu a spieval Spevácky zbor Lúčnica. Orchester už s dirigentom niekoľko krát spolupracoval, no napriek tomu sa začiatok vystúpenia zdal byť mierne nevrlý, akoby vznikalo k istým komunikačným nedorozumeniam. A však nič, čo by diváka znepokojilo. Jedným z ďalších prekvapení bola španielska sólistka, tzv. „mladý objav s obrovským potenciálom“, Minerva Moliner Ferrer. Od prvého okamihu si získala pozornosť všetkých divákov. Na rozdiel od talianskeho sólistu Francesca Grolla, svoj text nie len spievala, ale aj šarmantne hrala – čo sa aj na part opery patrí. Avšak nedalo sa nevšimnúť mierne prekvapených divákov, dokonca úškrny v samotnom zbore, keď sólistka prechádzala do vyšších hlasových polôh. Jej rozsah a technika je skutočne famózna, no pri prechode do vyšších pozícii jej hlas naberá isté nosové zafarbenie, ktoré nemusí byť každému po vôli. No ako som povedal, nie každému. Napriek rôznym reakciám publika, zožala asi najväčší potlesk. Možno trochu nenávidenou postavou sa stal perkusionista z orchestru, najmä pri mlátení kladivom v opere Trubadúr. Samozrejme môžeme argumentovať, že samotný originál tento tvrdý zvuk obsahuje, ale možno to bolo trochu prehnané, keďže pri každom údere divák mierne nadskočil.

 

          Samotná akcia získala trochu dojem mierneho organizačného chaosu (i keď sa v skutočnosti nič vážne nestalo), keďže po nastúpení orchestra sa potichu asi dve minúty čakalo, na úvodné slová. Ďalej tomu mohlo pridať oznámenie, že orchester sa bude ladiť, pričom po príchode dirigenta začalo hneď predstavenie. Na záver prišlo odovzdávanie kvetov, ktoré odovzdávali dvaja nie moc smelí mladý pomocníci. Netreba však mať hneď zlý dojem. Hudobná a teda hlavná stránka programu bola inšpirujúca. Zároveň početnosť zboru a členov orchestra dodávala istý pocit obrovskej zvukovej masívnosti a harmónie.

 

           Zaznelo asi naozaj to najlepšie z jeho repertoáru. Časti z opier Aida, Trubadúr, La traviata, Sicílske nešpory či Luisa Miller. Čo by bolo lepšie zakončenie celého programu ako asi najslávnejšia opera Nabucco, konkrétne Zbor židovských zajatcov z 3. dejstva. Hneď pri začiatku si celé publikum „nenápadne“ pospevovalo známu melódiu. Málo kto si bude pamätať nejaké organizačné či iné chybičky. Zato táto originálne famózna súhra orchestru, zboru, sólistov i samotného dirigenta ostane v pamäti navždy.  
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Harabin uniká disciplinárnym trestom

Sudcovi hrozí pokuta, preradenie na súd nižšieho stupňa, ale aj strata talára. Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?